Archívy kategórie: Rozhovor

Tibor Eliot Rostas: Nemôžem mlčať

Jeho kniha Mlčanie prelomila ticho nad tabuizovanými témami spochybnením mýtov o západnej civilizácii, jej proklamovanej slobode a demokracii. Stala sa slovenským bestsellerom, pretože otvorene vyslovila to, čo si mnohí myslia, ale obávajú sa povedať nahlas, aby ich novodobí ideológovia neobvinili z konšpirácie, nacionalizmu a iných izmov. Tento antiglobalista a vyznávač Gándhího cesty nenásilného odporu satjágraha je všestranne vzdelaný mladý muž postrevolučnej generácie, patriaci k nemnohým jedincom, pre ktorých mlčať nie je zlato, ktorých nemožno oklamať manipulačnými technikami médií a hlásnych trúb globalizmu. Hudobník, výtvarník, esejista a filozof Tibor Eliot Rostas.

Ako by ste charakterizovali sám seba?
V prvom rade sa cítim ako muzikant, ale vzdelanie mám výtvarné a živím sa písaním.

Dá sa to chápať tak, že ste v podstate hudobník a výtvarné umenie a písanie je čosi ako doplnková záľuba?
Nie celkom. S hudbou a výtvarným umením sa spája vyjadrenie emócií, takže to nejakým spôsobom korešponduje. Od šiestich rokov som chodil na klavír a moja prvá učiteľka o mne hovorila, aký som veľký talent a riaditeľ vyhlásil, že to sme tu ešte nemali. Lenže potom som dostal druhú učiteľku a tá sa už vôbec nepozerala na to, čo hrám, ale ako hrám a začala ma biť po prstoch. Tak vybila zo mňa lásku k hudbe. Paradoxne som jej za to vďačný, lebo po nejakom roku-dvoch som sa začal na tom klavíri sám hľadať. Nebola to už hra podľa nôt, ale zrazu to bola hra podľa toho, čo som cítil. K tomu sa viaže skladanie textu k hudbe, teda písanie básní. Keď som mal pätnásť, uverejnili mi prvú báseň v literárnej prílohe Pravdy a z toho pubertálneho obdobia mám v rukopise tri zbierky básní.

Po revolúcii 1989 ste sa ešte ako študent stali pravdepodobne najmladším šéfredaktorom časopisu Verejnosť. Ako k tomu prišlo?
Nešlo o celoslovenské noviny, ale o regionálnu Verejnosť. Jednoducho, na plenárnom zasadnutí Verejnosti proti násiliu v Novej Dubnici a Trenčíne ma ktosi navrhol za šéfredaktora novín asi preto, že bolo o mne známe, že píšem. Ako devätnásťročný študent som to považoval za poctu, ale táto moja kariéra trvala krátko. Po dvoch číslach som odtiaľ odišiel, lebo som pochopil, že mám viesť noviny, ktoré mali slúžiť na vyrovnávanie účtov. Neboli to moje ideály, nechcel som ísť touto cestou.

Čo bolo impulzom, že ste sa začali venovať filozofii, čo utváralo váš svetonázor?
Ako mladý človek som cítil, že nie ku všetkému je možné sa vyjadrovať. Tento pocit som mal pred rokom 1989 a mám ho aj dnes. Vždy ma iritoval problém slobody slova. Môj svetonázor nie je ukotvený v nejakej ideologickej prizme, ale v tom, že sa snažím hľadať spravodlivosť a pravdu.

Niektorým nemenovaným obdivovateľom americkej politiky sa nepáči vaša kritika Spojených štátov a ich spojenca Izraela. Z čoho vyplýva váš postoj k politike týchto štátov?
Nie som osamoteným kritikom. To, že sa dnes vo svete častejšie vyslovujú kritické slová na adresu Spojených štátov a Izraela, nie je spôsobené tým, že by boli ľudia zaujatí, ale tým, že frekvencia negatívnych činov, ktoré pochádzajú z týchto krajín, je vyššia ako v iných krajinách.

Kdesi ste sa vyjadrili, že sionizmus je dnes najnebezpečnejšia a najextrémnejšia forma rasizmu. Čím to zdôvodňujete?
Slovami svetoznámeho židovského spisovateľa Israela Shamira: „Izrael je jediným čiernym bodom na mape sveta, posledným útočiskom rasizmu a apartheidu. Tento štát vraždí ľudí a berie za to peniaze od Ameriky.” Presnejšiu odpoveď by vám mohli dať obyvatelia okupovanej Palestíny.

Podobné názory možno počuť len mimo nášho mediálneho priestoru. Naša informovanosť o politike za našimi hranicami je jednostranná a vo všeobecnosti nízka. Prečo?
Médiá sa riadia politickými záujmami a, prirodzene, záujmami vlastníkov, ktorí koexistujú v rámci nadnárodného kapitálu. To predsa všetci vieme – kapitál nemá vzťah k národu, štátu, preferuje len svoje obchodné záujmy, ktoré transponuje do nejakých ideológií. Môžeme hovoriť o obmedzenej slobode slova. Ak sa chce redaktor v médiu slobodne vyjadrovať, má tú možnosť, ale vyjadrí sa slobodne iba raz, pretože na druhý deň tam už nebude. Jeden z najvýznamnejších žurnalistov John Pilger hovorí, že ak by novinári nazývali veci pravými menami namiesto hlásania poloprávd a lží, tak by vojna v Iraku, Afganistane či Líbyi pravdepodobne nebola.

Prečo teda nenazývajú médiá veci a udalosti pravými menami? Prečo manipulujú, prečo sú plné podružných a hlúpych informácií o celebritách, o svete hojnosti, konzumu a zábavy?
Ide o to, aby sme otupeli, aby sme zabúdali na existenčný strach, aby sme každodenné neistoty prekryli malými radosťami, konzumom, kultom vecí.

V záujme koho a čoho je, aby sme otupeli?
V záujme moci. Táto moc je neviditeľná, anonymná, ovládajúca svet prostredníctvom peňazí centrálnych bánk. Nie sú to nejaké chiméry, ale fakty. Vyjadrujú sa o tom laureáti Nobelovej ceny za ekonomiku, napríklad Joseph Stiglitz. Kto čítal jeho knihu Iná cesta k trhu vie, že sú tam vyjadrenia spochybňujúce legitimitu Medzinárodného menového fondu, ktorý je príkladom toho, akým spôsobom sa inštitucionalizuje svetová mafia. A táto mafia vytvára ten náš svet vojen, krviprelievania, vyvlastňovania národov a vytvárania nesvojprávnych bytostí, ktoré majú zdanlivý pocit, že žijú v slobode a demokracii. Fór je v tom, že hovoriť môžete čo chcete, ale keď začnete nabúravať dôveru v systém, ktorý si prácne budujú, vzniká problém. Celý svet, tak ako peniaze, je postavený na dôvere. Keď prestanú ľudia dôverovať peniazom, tak je problém, pretože peniaze sú len papiere. Keď prestanú dôverovať skupine ľudí ako Šebej a Hríb, postavenej na presadzovanie nejakej ideológie, tak je to problém pre nich a ich ideológiu.

Médiá sú preto také dôležité, aby udržiavali dôveru?
Médiá nahrádzajú šamanov, udržiavajú v ľuďoch mytológiu. Povedzme si pravdu – osemdesiat percent ľudí sa neaktivizuje, potrebuje mytológiu, dvadsať percent ľudí sa zaujíma, čo sa okolo nich deje a z toho možno len päť percent vidí veci reálne a vyvíja nejaké aktivity. Úlohou médií je udržať masu ľudí v pasivite.

Kto vystúpi z pasivity, stáva sa nepohodlným. O Rostasovi oponenti a blogeri v Sme píšu ako o šíriteľovi konšpiračných teórií. Neprekáža vám takáto nálepka?
Robím si z toho žarty. Keby som mal napísať niečo proti Rostasovi, tak by som vedel nájsť lepšie argumenty. Týmto tzv. oponentom ide o to, aby zamedzili ľuďom dôverovať niekomu alebo niečomu, čo nie je od nich, pretože strácajú možnosť ovplyvňovať ľudí. Spôsobom ako čosi spochybniť sú útoky nie na myšlienku, ale útoky na nositeľa myšlienky ad hominem, čiže budú o človeku hovoriť, že je blázon, neonacista, extrémista, antisemita. Lenže to nie sú argumenty. Snažím sa vžiť do kože tých oponentov, ale nenachádzam dôvod, prečo to robia. Sú v tom peniaze alebo ideológia?

Čím vlastne argumentujú vaši oponenti?
Napríklad najčastejšie hovoria, že v knihe Mlčanie píšem, že Američania si 11. septembra 2001 zhodili dvojičky sami riadenou demoláciou. Je to lož, nič také netvrdím, ja len uvádzam celý rad osobností, ktoré spochybňujú oficiálnu verziu pádu veží Svetového obchodného centra: 220 vojenských špecialistov, právnikov i vládnych činiteľov,1 500 architektov a inžinierov, 400 významných univerzitných profesorov atď.

Prečo sa toľko rešpektovaných osobností, špecialistov aj novinárov stále zaoberá touto katastrofou, keď je predsa známa správa 9/11 Commission Report, výsledný dokument vyšetrovania komisie zriadenej vládou USA?
Asi preto, že ten výsledný dokument má slabé miesta, že je odborne spochybniteľný. Pád dvojičiek je čosi ako novodobý požiar Reichstagu alebo výstrel z Aurory. Keby sa celé ľudstvo sústredilo na vyriešenie problému, čo sa tam v skutočnosti udialo, tak by sme sa významne posunuli a všetky oficiálne i neoficiálne verzie by sa zosypali ako domček z karát.

Mnohí apologéti americkej demokracie však nepripúšťajú nijaké pochybnosti a iné názory považujú za konšpiračné teórie, ktoré sú výplodom chorých mozgov…
František Šebej s donkichotovskou aurou bojuje proti sedemhlavému drakovi konšpirácií, ktorého aktivita vraj môže viesť k zničeniu civilizácie. My sme pána Šebeja veľmi slušne pozvali na diskusiu, ktorú usporadúvame každý mesiac v divadle Malá scéna, aby nám povedal svoj názor, ale neunúval sa. Namiesto vecnej diskusie počujeme z jeho strany len slová plné zloby a nenávisti. Nechápem prečo, aj keď tomu vlastne rozumiem, len sa to obávam vysloviť nahlas.

V knihe Mlčanie ste vyslovili zaujímavú myšlienku, že strach je generátorom, ktorý umožňuje fungovanie systému ovládajúceho ľudí. Čím zdôvodňujete túto tézu?
O strachu hovorí Biblia aj védske texty. Najdôležitejší ľudský strach je strach zo smrti a v podstate aj ten podružný strach zo straty zamestnania je odvodený zo strachu zo smrti. Strach z neistoty čo bude zajtra, strach z neschopnosti uplatniť sa, strach z nesplácania hypotéky, z nedostatku peňazí, z chorôb, strach z vojen, všetok ten strach určuje povahu a spôsob nášho života. Od narodenia až po smrť zápasíme so strachom. Preto je v záujme tých, ktorí sú správcami systému, udržiavať strach v permanencii. Bez strachu by sa tento systém rozpadol.

Aká je technológia strachu v našej súčasnej spoločnosti?
Keď hovoríme o našej západnej kultúre, tak je to strach človeka z prerušenia možnosti sebarealizácie, to znamená, že ho spoločnosť vylúči, že ho deklasuje. Prejavuje sa to tak, čoho som svedkom na akademickej pôde, že profesori majú strach vyjadriť sa k tomu, čo už raz bolo zaradené do kategórie konšpiračných teórií. Boja sa, že by to spochybnilo ich vedeckú autoritu. Na pracoviskách je množstvo príčin podobného strachu. Najspoľahlivejšou technológiou ovládania človeka uväzneného v labyrinte moci je vyvolávanie strachu vojnou. Je to geniálne vytváranie strachu, ktorým nám militaristický priemysel demonštruje, akú má obrovskú moc. Ukazovanie smrtiacich efektov moderných zbraní na CNN nie je samoúčelné.

Najväčšia bomba na svete, vážiaca 13 600 kilogramov, známa ako Massive Ordnance Penetrator, v USA špeciálne vyvinuli proti opevneným podzemným krytom v Iráne. Nie sú zvrhlé tie ustavičné hrozby „humanitárneho” bombardovania a tzv. vojenských misií?
Samozrejme, hrozby vojnou z pozície moci a najmä samotné vojny sú zvrhlosť. Ale svet je taký, aké sú naše myšlienky.

Strach ľudí v modernej dobe narastá?
Áno, strach sa stupňuje. Dvadsiate storočie bolo storočím strachu, veď ľudstvo prežilo dve svetové kataklizmy. Ale ak v 2. svetovej vojne padlo na zem 2, 7 milióna bômb, tak o dve dekády neskôr bolo na územie Vietnamu zhodených 8 miliónov ton bômb, teda takmer trojnásobok. Tie čísla hovoria za všetko.

Je strach nemenná kategória? Dá sa proti technológii strachu, ktorou moc ovláda masy ľudí, niečo robiť?
Záleží to na tom, do akej miery a koľko je človek schopný obetovať. Ak sa pohybujeme v rámci absolútnych kritérií, ak ste ochotní obetovať život, potom sa vôbec nemôžete báť.

Vy nemáte strach?
O seba nemám, iba ak o svoju rodinu. Keď vidím v médiách zabité deti v Palestíne, telá detí po bombardovaní Vietnamu, Srbska, Iraku, uvedomujem si, že mám tiež deti a cítim sa spoluzodpovedný, keď proti tomu nič nerobím. Nejdem zachraňovať ľudstvo, ale pýtam sa: Ako ďaleko musí zájsť utrpenie ľudí, aby sme mohli povedať, že sa nás to netýka? Dvesto, päťsto kilometrov? Kde je tá hranica?

Od Novembra 1989 nás delia dve desaťročia. Splnili sa vaše predstavy o zmenách k lepšiemu, ktoré ste mali vtedy ako študent?
V novembri nám nešlo o to, že namiesto trabantov chceme mercedesy. Mali sme ideály, chceli sme spravodlivejšie usporiadanie nášho sveta, lenže čoskoro sme zistili, že nám ukradli majetok, a čo je ešte horšie, že nám ukradli ideály. Tie ideály však nemôžeme len tak pochovať, keď ich niekto zopsul. Musíme ísť ďalej, musíme hľadať cesty, ako sa dopracovať k spravodlivejšej spoločnosti ako máme dnes.

Čo potrebujeme k tomu, aby sme našli tú cestu?
Potrebujeme impulz, spúšťací mechanizmus či osobnosť schopnú obetovať sa. Len si spomeňte, čo bolo spúšťacím mechanizmom tzv. nežnej revolúcie. Fiktívna osoba údajne zabitého študenta Šmída alias Žifčáka bol fenomén, ktorý stačil na vyvolanie masových protestov.

Vaše pravidelné krátke vstupy v rádiu Viva, v ktorých ste sa vyjadrovali k vývoju vo svete, k bezpráviu, vykorisťovaniu, biznisu so smrťou, k súčasným manipulátorom, hrozbám globalizácie, vyvolali celý rad pozitívnych ohlasov, ale aj odmietavé reakcie. Ako k tomu prišlo, že ste mohli v súkromnom rádiu zverejniť neželané, tabuizované témy?
Vždy ma zaujímali problémy globalizmu. Zapojil som sa do organizovania slovenských demonštrácií Global Evolution Day, kde som mal zopár verejných príhovorov. Potom ma zavolali do Slovenského rozhlasu, že ich to zaujalo a či by som nemohol k tomu povedať čosi viac. Nahrali tam so mnou asi polhodinový rozhovor, v ktorom som bez okolkov hovoril o tom, čo dovtedy v našom éteri nebolo počuť. Lenže v deň, keď sa mal rozhovor vysielať, som sa od redaktorky dozvedel, že sa tak nestane, vraj preto, že nie je o rozhovor záujem. Spolu s ďalšími kolegami sme o postupe rozhlasu okamžite informovali verejnosť na našej internetovej stránke. Vzniklo z toho haló a RTVS musela zareagovať. Hovorca Richard Šümeghy zdôvodnil nezaradenie príspevku do vysielania technickou chybou strihu. Potom som išiel do rádia Viva, kde mi v rannom vysielaní umožnili povedať to, čo mi nedovolili vo verejnoprávnom médiu.

Nie je to paradox, že si verejnoprávna inštitúcia dovolila cenzorsky zasiahnuť a komerčné médium sa zachovalo správne?
Neviem, pravdepodobne si vo Vive uvedomili, že niektoré moje myšlienky je potrebné zverejniť, dostať medzi ľudí.

Nezostalo však len pri tomto jednom rozhovore…
Po niekoľkých stretnutiach s vedením rádia sa rozhodlo, že budeme vo vysielaní mojich príspevkov pokračovať. Myslím si, že rádio Viva na seba vzalo bremeno, ktoré má niesť verejnoprávne médium. Tým, že umožnilo zaznieť aj iným názorom, ako sú forsírované v hlavnom prúde, učinilo niečo, čo je v súčasnom mediálnom svete nepredstaviteľné.

Keď sme v lete v minulom roku počúvali vaše príhovory, mysleli sme si, že zle počujeme. Pre mnohých to bol šok, podobný ako keď sme počúvali v minulom režime zakázané zahraničné vysielanie. Ako to prijímali rozhlasoví poslucháči?
Pýtali sa podobne ako vy: „Je to vôbec možné?” Na základe týchto reakcií som si položil otázku: Nenachádzame sa náhodou v ďalšej totalite?

A zasa sme uviazli v bludnom kruhu strachu. Politológovia a novinári sú navlečení do rovnakej uniformy, renomovaní historici sa boja povedať svoj vlastný názor, odlišný od všeobecne prijímaných formulácií, ktoré nám ktosi nanútil. Kde ste našli odvahu hovoriť čosi iné? Neuvažovali ste o tom, že si pokazíte reputáciu?
Pravdaže, niekoľko sekúnd som uvažoval, čo mi asi povedia na vysokej škole, akého hada si chovajú na prsiach, veď tento nedôveryhodný element nerešpektuje oficiálnu rétoriku, veď on hovorí o židoch, veď už len vyslovenie slova žid zaváňa antisemitizmom. Neviem, či som odvážny, ale nemôžem mlčať.

Čo bude nasledovať po knihe Mlčanie?
Mlčanie II.

Je vo vašej druhej knihe nejaký obsahový posun oproti prvej knihe?
Myslím si, že je – viac sa vyjadrujem k domácim témam a domnievam sa, že som aj tvrdší. Mlčanie II. je pre mňa dôležitá kniha, pretože dáva zmysel celej mojej práci, dáva odpoveď, ktorá by mohla byť alternatívou k tomu, čo sa dnes deje.

Akú alternatívu ponúkate?
Alternatívu návratu, cestu späť k tradíciám, hodnotám, morálke, ktorej kolaps práve zažívame. Mám na mysli cestu späť k ľuďom, cestu od betónových džunglí k prírode, k pôde, ktorá leží ladom.

Nie je problém aj v tom, že uvažujeme v ekonomických kategóriách, ale nie v morálnych, že zažívame krízu politiky, ale aj krízu osobností?
Dnes absentujú také osobnosti ako Ľudovít Štúr a Milan Rastislav Štefánik. Dnes sa politický boj odohráva v postprodukčných štúdiách, odkiaľ vychádzajú vyretušovaní politici ako karikatúry módnych kolekcií. Je to zlý vzorec. Keby som bol politik, čo z princípu nemôžem byť, tak by som sa nevystavoval na bilbordoch, neprijal by som nič z tých mechanizmov a schém, ktoré vylučujú akúkoľvek zmenu. Politici sa pohybujú v rámci vymedzeného priestoru, sú v ohrádke a boja sa prejsť cez ten pomyselný špagátik.

Hovoríte, že sa na špirále vývoja nachádzame v dobe úpadku morálky a hodnôt. Máme nejaké východisko?
Žijeme paradoxne v dobe, ktorá nám ponúka neuveriteľné množstvo spôsobov, ako si zjednodušiť a spohodlniť život. Na druhej strane technologické a technické vymoženosti nás predbehli, morálne sme na ne nedozreli, v mnohých oblastiach sme stvorili globálneho Frankensteina, ktorý sa nám vymkol spod kontroly. Vieme ovládať ľudí strachom a rôznymi motiváciami základných túžob chceme peniaze, moc a chceme rozptýlenie a zábavu, o ktorej Blaise Pascal povedal, že je našou najväčšou biedou, lebo rozptýlením sa jej snažíme utiecť. Z môjho pohľadu je toto obdobie prelomové, je to veľká príležitosť a je na nás, či nás udupú, alebo niečo zmeníme. Som šťastný, že som na správnej strane, že robím to, čomu verím. A myslím si, že máme reálnu šancu zmeniť dobu.

Je naozaj možné vymaniť sa z globálneho tlaku moci, peňazí, tlaku na rozvrat tradičnej rodiny, etablovanie zvráteností, ktoré na nás každodenne doliehajú z médií?
Musíme začať od seba. Moja druhá kniha sa začína tým, že všetko zlo, o ktorom hovoríme, priznávam v sebe, pretože som súčasťou toho zla, ja ho vytváram. Tým, že o ňom nehovorím, vlastne ho legitimizujem. Ale bez toho, aby sa človek obetoval, to nejde. Jednoducho, musíte vidieť tú obeť, toho ukrižovaného, musíte vidieť človeka, ktorý sa obetuje, musíte sa dotknúť obety, tak ako neveriaci Tomáš z Nového zákona.

Fotografie:
Tibor Eliot Rostas si myslí, že rádio Viva vysielaním cyklu Mlčanie na seba vzalo bremeno, ktoré má niesť verejnoprávne médium.

„Médiá nahrádzajú šamanov, udržiavajú v ľuďoch mytológiu.”

Počas pobytu v Nepále.

Vo všetkom vždy musíme začať od seba, hovorieva Tibor Eliot Rostas.

Zdroj: extraplus.sk

Tibor Eliot Rostas: Sionizmus je najextrémnejšia forma rasizmu

Mlčanie, jednoduché slovo, ktoré pomenúva ticho, nečinnosť v rozprávaní. Rovnako aj názov ojedinelej rozhlasovej relácie, ktorá nemá na Slovensku a zrejme ani v celej Európe obdobu. Jej hlas, Tibor Eliot Rostas, sa pokúsil prelomiť abnormálne ticho, ktoré vládne v enormne hlučnom mediálnom priestore.

Prečo vzniklo Mlčanie?

Pretože som už nedokázal byť ticho.

V súčasnosti je informačná vojna v plnom prúde. O tom, čo majú ľudia vedieť a čo si majú myslieť, rozhoduje pár ľudí. Sú to majitelia veľkých mediálnych domov ako AOL, Disney, Viacom atď. Dajú sa vôbec títo vykladači falošnej reality poraziť?

Áno, nastúpila éra, ktorá hegemóniu týchto domov a kráľovstiev krivých zrkadiel rúca. Tie médiá sú od začiatku postavené tak, aby vytvárali naše alter egá. Aby nám nahovárali, že svet je taký, ako ho vidia oni. A tak si málokto uvedomuje, že ten svet vôbec nepozná cez vlastné zážitky a skúsenosti, ale cez prizmu niekoho úplne iného. A napokon je to tak, že nám realitu zakrývajú práve spôsobom, akým nám ju ukazujú.

Arthur Schopenhauer povedal: „Nič nie je ťažšie ako vyjadriť významnú myšlienku tak, aby ju každý pochopil.“ Vo Vašej rozhlasovej relácii máte 120 sekúnd na to, aby ste to dokázali.

Je to známa teória Occamovej britvy. Nie je to nič viac, ako vedieť čoho sa vzdať v prospech toho, čo je v danej chvíli užitočnejšie. Aj na filozofii ma profesor, ktorého si vážim, učil, že najlepšie je hocijaký problém popísať tak, aby vám rozumelo aj 10-ročné dieťa. Žiaľ, mnohí filozofi, ale aj ekonómovia a politici sa radi zahaľujú do šiat tisícorakých „izmov“ a cudzích výrazov a vydávajú extrémne nudné traktáty, ku ktorým musíte mať slovník (aj oni). Ale nie je to nič iné ako číra nemohúcnosť pomenovať problém a výstižne vyjadriť myšlienky. Ono, keby totiž tie svoje myšlienky pomenúvali tak, ako sa veci majú a zároveň tak, aby ich pochopilo aj malé dieťa, odrazu by z toho intelektuálneho žargónu ostalo iba to, čo ostane v preklade slova deriváty na burze – čiže krádež. A to už nie je tak honosné, že?

Kam podľa Vás smeruje civilizácia?

Civilizácia smeruje stále tam, odkiaľ aj vzišla. Neprežívame nič nové. Je to stále tá istá Veľká kozmická hra po špirále Veľkého návratu. A pravdepodobne je už vopred zrežírovaná. Ale aby som nepôsobil ako fatalista (aj keď na náhody neverím a som presvedčený o tom, že všetko, čo sa deje, má svoj význam) musím povedať, že mám rád stále nové prekvapenia. A stále nové boje a výzvy. Nie je nič nudnejšie, ako si hovieť v nejakom vysedenom tróne. Preto ma veľmi fascinuje robiť tak veľa vecí (a nezáleží iba na tom, či sa vám v tom darí alebo nie). Mal som v živote šťastie robiť snáď všetko, čo sa týka umenia a chcem to všetko robiť aj naďalej. Nikdy som sa neživil a ani nezaujímal o nič iné, ako je umenie. Kiež by civilizácia spela ku krásnu. (I keď áno, aj na to má každý iný pohľad – a v tom je to ešte krajšie).

Kto má záujem na tom, aby sa svet stal jedným gigantickým koncentračným táborom? Čo je to za „ľudí“?

Opäť – toto nie je nič nové. Treba si uvedomiť, že je to tu od úsvitu dejín, takto to bolo naprogramované. Tak ako je naprogramované to, že sa pri fyzickej smrti začnú „odpájať“ jedna bunka od druhej, že oplodnené vajíčko má presné informácie, ako a kedy má vyrásť každá časť tela, že holuby presne vedia ako sa vrátiť domov – tak je naprogramované aj to, ako medzi sebou veky vekov zápasí dobro a zlo. Otázka teda nemá smerovať na ľudí, ale na sily. Tam je kľúč k pochopeniu toho, čo sa deje. Sú tu isté bariéry. Je tu istá sieť – nazvime ju matrix, alebo paradigma, alebo dogma – ako len chcete. Táto sieť pozostáva z mnohých predsudkov, ktoré nám nedovoľujú sa z tejto siete vymaniť. Jedným z nich je Darwinova evolučná teória. A karteziánsko-newtonovské chápanie sveta ako veľkého mechanického stroja, ktorého poznaním jednotlivých súčastí spoznáme vlastne všetko. Ale to je holý nezmysel. Nič z toho sa takto neudialo. Pred nami existovali civilizácie, ktoré mali úplne iné technológie a úplne iné duševno. Z nás sa žiaľ práve kvôli týmto ničivým teóriám stali „páni sveta“, ktorí mu vládnu. Už žiaden rešpekt, už žiadna bázeň ani pokora. Ako vraví Dostojevskij v Bratoch Karazomvcoch: „Ak nie je Boh, je všetko dovolené.“ A preto bolo potrebné zabiť Boha. Ja v ňom však stále vidím najvyššie princípy kozmu. Lásku a jednotu. A tú sa dá nájsť aj na liste stromu, vôbec to nemusia byť Michelangelove fresky v Sixtínskej kaplnke, ani v kostolíku, kam sa chodí v nedeľu ráno.

Ako je možné, že o mieri či vojne, o chudobe či bohatstve celých národov rozhoduje hŕstka jedincov?

Je to možné vďaka lžiam. A dnes sa ich masová produkcia rozbehla na plné obrátky. Máte ich plnú televíziu aj noviny.

Deň 11. september 2001. Dátum, ktorý zmenil svet. Začala sa nekonečná vojna s takzvaným terorizmom. Vojna, v ktorej zomreli milióny, v drvivej väčšine, nevinných civilistov. To všetko so slovami sloboda a demokracia na perách. S rastúcou nedôverou v tradičné zdroje informácií a s narastajúcou popularitou nezávislých médií sa však ľudia začínajú pýtať, kto je vlastne ten naozajstný terorista? Kto zhadzuje bomby a kde zomierajú nevinní? Kto má z toho všetkého prospech?

Prvé, čo by dnes mal každý kriticky mysliaci človek spraviť, je pozrieť sa na všetky fakty a okolnosti, za akých sa toto divadlo udialo. Ak bude naozaj pozorne sledovať a trpezlivo načúvať svojmu vlastnému vnútornému hlasu, nebude možné, aby ho presvedčili, že Zem je rovná doska, alebo že lietadlo sa nemôže vzniesť, lebo by sa neudržalo vo vzduchu. Toto boli tiež kedysi tézy prijaté ako pravda, o ktorej sa nediskutuje. Septembrové udalosti sú najjasnejším príkladom našej doby: cez státisíce opakovaní nám cez televízne obrazovky vpálili do matrice, že sa to tak stalo. A práve preto je stále tak ťažké zvolať „Cisár je nahý“.

Sýriou otriasa takzvaná revolúcia. Odohrávajú sa v arabských krajinách skutočné občianske revolúcie, alebo je to len mocenská hra tajných služieb USA a Izraela, CIA a Mosadu na získanie absolútneho vplyvu v regióne?

Oblasť Blízkeho východu bola vždy záujmom koloniálnych mocností. Najprv kvôli religióznym záujmom, neskôr kvôli nerastnému bohatstvu. Každý zorientovaný človek dnes vie, že všetky tieto farebné revolúcie, vrátane tej našej, „nežnej“ boli vopred naplánovanými projektami spravodajských služieb. A tie sú skutočnými nástrojmi exekutívnej moci sveta. Za nimi sa skrývajú reálni vládcovia.

Izrael. Spolu s Amerikou asi najnenávidenejší štát na Zemi. Kde podľa Vás ležia korene nenávisti voči štátu Izrael a všeobecne ku sionizmu? Myslíte si, že sa môže v budúcnosti zopakovať to, čo sa stalo za druhej svetovej vojny?

Sionizmus je dnes najnebezpečnejšia a nejextrémnejšia forma rasizmu. Použijem slová svetoznámeho židovského spisovateľa Israela Shamira: „Izrael je jediným čiernym bodom na mape sveta, posledným útočišťom rasizmu a apartheidu. Tento štát vraždí ľudí a berie za to peniaze od Ameriky.“ Samotní sionisti sa o Židov a holokaust v skutočnosti vôbec nezaujímali, táto téma nebola americkými Židmi až do roku 1967 na programe dňa. Prečo? Pretože záujem USA bol mať dobré vzťahy s Nemeckom. Po šesťdňovej vojne, ktorú Izrael vyhral sa však zo štátu, ktorému dovtedy Amerika nevenovala žiadnu pozornosť, stal spojenec. Ukázalo sa, že toto by mohol byť partner, ktorý bude v regióne držať na za pomoci US militaristickej mašinérie na uzde sekulárne zmýšľajúcich Arabov – akým bol napríklad egyptský prezident Gamal Abdul Nássir. Veď v hre bol Suezský prieplav, ropné polia a napokon aj relatívna blízkosť budúcich základní k obliehaniu ZSSR. A tak sa stal z Izraela z noci do rána spojenec na večné časy a nikdy inak.

Kde sú korene nenávisti k štátu Izrael? Domnievam sa, že najlepšiu odpoveď by vám dali Palestínci. Ľudia ako Nidal Saleh vedia veľmi dobre, čo znamená teror, čo znamená, ak vás olúpia o domov, čo znamená, ak na vaše deti používajú biely fosfor. A najnehoráznejším faktom je skutočnosť, že vojnoví zločinci a teroristi, ktorí tento štát od samého začiatku vedú, hlásajú vo svete rovnosť, demokraciu, otvorenú spoločnosť, antirasizmus, pričom doma, v Izraeli, vybudovali sieť najväčších koncentračných táborov na tomto svete. Palestíncov považujú doslova za antinárod. Na stupňujúcu sa kritiku verejnej mienky celého sveta ale dnes už aj mnohých intelektuálov a spisovateľov odpovedajú stále rovnako: antisemitizmus. A v takom prípade sú prichystané paragrafy, v ktorých vám hneď pribalia aj „popieranie holokaustu.“ Ibaže aj v prípade holokaustu je už viac trhlín, ako by bolo únosné. Univerzitný profesor židovského pôvodu Norman Gary Finkelstein, ktorého rodina si prešla koncentračnými tábormi, napísal knihu Priemysel holokaustu. V knihe uvádza všetky fakty, ktoré poukazujú na to, ako si z holokaustu niektorí vyrobili večnú imunitu a napokon aj dobrý zdroj astronomických príjmov. Nuž a celkom na záver k tejto téme – ani samotní sionisti nie sú rovnakí. Nachum Goldman, niekdajší prezident svetovej sionistickej organizácie povedal v roku 1982, že ospravedlňovať teror a útoky voči iným cez shoah (holokaust) je hillul ha shem (svätokrádež) nie je prípustné. Toto nech majú na pamäti všetci, vrátane našich politikov, ktorí tak vrelo vítajú návštevy z krajiny, ktorej predstavitelia majú krv na rukách. To isté platí o USA voči Iraku, Afganistanu, Líbyi, Srbsku… zoznam je neuveriteľne dlhý. Raz sa karta obráti (a dejiny sú toho svedkom) a činy, akým bolo otvorenie vzdušného priestoru Slovenska lietadlám, ktoré bombardovali slovanský národ, kde žijú aj Slováci, nebudú môcť byť vnímané inak ako vlastizrada, zaťahovanie do vojny a vojnový zločin.

Monsanto, americká spoločnosť, ktorá stojí za masívnym rozširovaním geneticky modifikovaných organizmov. Spoločnosť, ktorá dostáva do potravinového reťazca plodiny, ktoré zásadne narúšajú rovnováhu v prírode a sú krajne nebezpečné ľudskému organizmu. Rovnako prebiehajú snahy o patentovanie a monopolizáciu výroby osiva. Ako vnímate GMO? Kde až chce spoločnosť Monsanto zájsť?

Henri Kissinger raz povedal dnes už hojne citovanú vetu: „Kto ovláda ropu, ovláda národ. Kto ovláda potraviny, ovláda ľudí.“ To je odpoveďou podľa teórie Occamovej britvy.

V západných krajinách prebieha obrovský tlak na rozloženie tradičnej rodiny. Médiá hromadne propagujú homosexualitu. Vo Francúzsku aj napriek státisícovým demonštráciám uzákonili homosexuálne „manželstvá“ a čo je horšie, aj možnosť adopcie detí takýmito pármi. V Holandsku sa začínajú o svoje „práva“ hlásiť aj zoofili a polygamisti. Prečo sú podľa Vás cieľavedome podrývané tradičné základy morálky a spoločenskej štruktúry?

Tu sa vraciame opäť k tomu, čo som už spomínal, všetko sa viaže na zrútenie morálky a viery v niečo, čo je nad nami, čo dalo vzniknúť aj životu. Hovoril som to už v Mlčaní. Ide o to, že masu na Západe sa nedarilo pacifikovať revolúciou robotníckej triedy – pretože tá bola, a z veľkej časti stále je – hlboko zakorenená v kresťanstve. Leninizmus a stalinizmus zlyhal ako neúčinná forma revolúcie – preto sa Gramsciho ideológia usilovala vykoreniť kresťanstvo cez kultúrnu revolúciu, ktorá nastolí podmienky k rozbitiu jej vplyvu a elimináciu statusu rodiny. Tieto myšlienky majú svoj pôvod v kultúrnom marxizme, ktorý rodinu vníma ako inkubátor sexizmu a sociálnej nespravodlivosti.

Wilhelm Reich považoval rodinu za autoritatívny štát v malom, ako rodinný imperializmus, z ktorého sa rodí nacionálny imperializmus. Adorno to ešte umocnil svojim výrokom, v ktorom tvrdí, že patriarchálna rodina je kolískou fašizmu. A práve toto sú korene toho, čo vôkol seba vidíme dnes. Vydávajú sa rozprávkové knihy pre deti, kde sú ich rodičmi dve ženy, kde hrdinky ako Sigoruney Weawerová vo Votrelcovi utešujú plačúceho vojaka, kde ženy boxujú, alebo stoja na čele vyšetrovacích tímov, čo obhliadajú zohavené mŕtvoly. V reklamách začína byť neprípustné zobrazovať ženu, ktorá sa venuje domácim prácam ako hanobenie jej práva na sebaurčenie, zatiaľ čo úloha otcov je v mnohých seriálových sitkomoch zosmiešňovaná do postavenia akéhosi nešikovného a nadbytočného elementu.

Reich je presvedčený o tom, že cesta k zničeniu rodiny vedie cez revolučnú sexuálnu politiku a čo najskoršie sexuálne vzdelávanie. A to už je prítomné na základných školách, pričom už tam sa do výuky vkladá aj podpora homosexuality s názornými ukážkami. Spolu so záplavou nevhodných filmov, ktoré sledujú aj deti, nehovoriac o všadeprítomnej a dostupnej pornografii, razantným nástupom dúhových pochodov spolu s ideológiou vedú k tzv. Gender mainstreamingu. Jeho veľká hlásateľka, profesorka Judith Butlerová dokonca tvrdí, že kategórie ako mužská a ženská neexistujú, sú len umelo vykonštruované a preto je aj rozdeľovanie novorodencov na dve pohlavia úplne svojvoľné.

Stále viac mladých párov považuje rodičovstvo a výchovu detí za prekážku v bezstarostnom živote a prevažujú tí, ktorí vytvárajú partnerstvo dvoch zarábajúcich bez detí. Kým pred sto rokmi boli deti najväčším darom, dnes ich nahradil záujem o krásny vzhľad a peniaze. Kým najväčšou zmenou druhej polovice 19. storočia bol presun mužov z fariem do tovární, najväčšou zmenou druhej polovice 20. storočia je presun žien do kancelárií a tým oddelenie ženy od manžela, rodičov od detí a nahradenie rodiny žiadnou rodinou.

Všetky západné krajiny sú tlačené ku akceptácii prisťahovalectva, ku takzvanej multikultúrnosti. Cudzie kultúry nás majú obohatiť, zblížiť, priniesť nové impulzy a v neposlednej rade vyriešiť našu nedobrú demografickú situáciu. Aká je v skutočnosti hlavná úloha multikulturalizmu?

Zotrieť existenciu národných štátov, aby sme boli rozdrobenou masou, ktorá je nesúdržná sociologicky (tu narážam na zánik solidarity), ale aj nábožensky a kultúrne. Takéto zoskupenia vo vnútri štátov potom nemajú žiaden reálny potenciál, aby mohli stáť spoločne za hodnotami, ktoré by bránili a uchovávali. Nič už potom nestojí v ceste k Novému poriadku vo svete.

Slovensko sa môže pochváliť úžasnou kultúrou, ktorá žiaľ dostáva len veľmi málo priestoru v médiách. Odvšadiaľ sa na nás valí len cudzia, a nebojím sa povedať úpadková antikultúra. Dá sa povedať, že prebieha kultúrna vojna, akési uchopenie vedomia bez potreby hrubého násilia.

Áno, to je tá jemná tyrania. Predovšetkým cez kultúrnu revolúciu. Je nám vštepované nové, cudzorodé vedomie, ktoré má pomaly, no účinne vykoreniť všetko, čo bolo vlastné generáciám pred nami.

Na Slovensku sa živo diskutuje o povinnom očkovaní. Objavuje sa čoraz viac správ o negatívnych, často tragických následkoch očkovania. V Nemecku, Švédsku, Anglicku, Fínsku, Rusku a inde je očkovanie dobrovoľné. Má štát právo nútiť rodičov, aby dali svoje deti zaočkovať? Naozaj ide predovšetkým o zdravie?

Tie správy sú podložené a skutočne sa ukazuje, že očkovanie vytvára základ zdravotného systému so všetkými chorobami a komplikáciami, ktoré neskôr vyvolá. Je absolútne nemorálne a hlúpe, aby boli ľudia do niečoho takého tlačení. Toto musí byť absolútne slobodná a dobrovoľná voľba, ku ktorej sa rodič rozhodne na základe relevantných faktov.

Na základe Vašich rozhlasových vstupov vznikla aj Kniha Mlčanie, ktorá sa aj bez megalomanskej propagácie stala jednou z najvyhľadávanejších publikácií. Čím si vysvetľujete úspech knihy a to, že sa dokázala presadiť aj medzi masovou produkciou veľkých vydavateľstiev?

Píše sa v nej pravda. A k tej si ľudia vždy nájdu cestu. Ktokoľvek o nej pochybuje, má slobodnú vôľu a dnes aj bezprecedentný dostatok možností, ako hľadať sám. To je napokon aj najdôležitejším posolstvom Mlčania. Hľadajte. My sme naznačili cestu.

Od mája vychádza aj mesačník Zem&Vek, ktorý vydáva Vaše vydavateľstvo Sofian. O akých témach sa v časopise dočítame?

Predovšetkým o tých, ktoré sú nám skrývané. Sú však dnes už natoľko závažné, že naďalej nie je možné o nich mlčať.

Ako ľudia reagujú na Vašu reláciu, knihu, Váš časopis?

Najčastejšie slovo, ktoré počujem a čítam je „ďakujem.“ A je to aj najčastejšie slovo, ktorým odpovedám. A toto je pre mňa dokonalá miera satisfakcie.

Stalo sa v poslednej dobe niečo, čo Vás naozaj potešilo, niečo čo ste nečakali?

Nečakal som ten obrovský záujem. Veľmi si to vážim. A aj preto chcem, aby to žiadnom prípade nebolo o Tiborovi Eliotovi Rostasovi. To, že som dokázal vzbudiť pozornosť v zdanlivo letargickej spoločnosti ma presvedčilo o nevyhnutnosti spájania ľudí. Len tak sa nám podarí žiť lepšie.

Čo by ste chceli odkázať čitateľom? Čo môže spraviť jednotlivec, aby zmenil svet k lepšiemu?

Sú už staré, tisícročné múdrosti, ktoré vravia, že každým jedným dobrým skutkom meníme svet k lepšiemu. Nech už to vyznieva akokoľvek triviálne, toto je tá najdôležitejšia skutočnosť sveta.

Zdroj: SHO